Príbeh opatrovateľky

A je to tu. Šéf odchádza z funkcie niekde inde a ja budem musieť odísť tiež. Žiť len z dôchodku, z tej almužny po toľkých rokoch driny. Aj druhí tak žijú a aj sa sťažujú. Ale ja nechcem nariekať. Deti sú už na poriadku, ale spoliehať sa na nich ešte nechcem, ešte neprišiel čas a zdá sa mi, že sily mám ešte dosť. Ako si privyrobiť, keď aj plno mladých nemá prácu? Ísť v lete niekam brigádovať a v horúčavách stáť pri ešte horúcejších sporákoch za almužnu? Na to som už stará.Ďakujem osudu za kamarátku, prišla s návrhom pomôcť mi.
“Vieš nemecky?”
“Neviem”.
“Máš na to mesiac, tak sa uč a máš miesto opatrovateľky v Rakúsku.”
“Tak sa učím doma sama, veď ani ten najlepší učiteľ za taký krátky čas zo mňa nevydoluje zázraky. O mesiac v noci odchádzam do novej práce s bohatou slovnou zásobou. Dvadsať slov medzi ktorými nechýba: danke, bitte, ja, nein, gut a ďalších pár jedno – maximálne dvojslabičných slov. Do mikrobusu nastupujem posledná na najhoršie miesto. Všetky ostatné baby už niekoľko hodín cestujú a spia. Závidím im , nie pohodlnejšie miesta, lebo aj ony začínali tak ako ja, ale to že vedia kam idú a do čoho. Po asi ôsmich hodinách si už necítim zmeravené telo, oči si darmo namáham, krajinu nevidím, len diaľnicu, veď je noc. Zívajúci šofér, ktorý pije už asi tretí Red Bull mi oznamuje, že o hodinu som na mieste a ústretovo mi vytočí číslo mojej streidačky, aby som sa dozvedela základné informácie, lebo pri striedaní na to nebude čas. Dorazili sme, sú štyri hodiny ráno a vraj si ešte na dve hodiny môžem pospať. Mohla by som, ale keď práve zaspávam počujem šuchot nôh, otvorím oči a nadomnou stojí prízrak s otázkou –
“Halló, schlafen?”
Keby som len vedela, čo je schlafen. Tak sa robím, že spím. Keď odíde, rýchlo vyhrabem z kufru slovník a keď o chvíľu počujem tú istú otázku odpovedám – “nein”.
Sláva, už komunikujem v nemčine, ráno o piatej po 24. prebdených hodinách. Babka ma už čaká v kuchyni, má o mne dosť informácií, veľa mi rozpráva, na všeličo sa vypytuje a ja len inštinktívne odpovedám “ja” alebo “nein”. Kto vie, čo chce odo mňa.
Striedačka, milá baba, veď skoro všetky sme také odchádza so slovami:
“Vydrž 14 dní, ak ti bude ťaťko, spomeň si , že na konci budeš odchádzať so sumou peňazí, ako keby si dostala dva dôchodky.”
Musím sa priznať, že len tak som to prežila a s vedomím, že veď sa nič nestane, ked%d to po prvých dvoch týždňoch zabalím. Nezabalila som to, ťahám už 5 rokov, aj keď nie na tom istom mieste. Občas sa to stáva, že pacient nevydrží žiť tak dlho, ako by ste pre neho chceli pracovať, aj keď vložíte do toho dušu.
Po nejakom čase nadviažete kontakty, známosti a zákonite si vymieňate skúsenosti, jedna druhej sa posťažujete, ponadávate na rodiny alebo na pacientov. Milé kolegyne, zmierte sa s tým, že aspoň 50% opatrovaných si mýslí, že ste práve zliezli zo stromu, ale že oni vás skultúrnia a sú radi, že vás majú, lebo ste na ich pomery lacnejšia pracovná sila  ako domáce opatrovateľky.
Nevzdávam sa, z turnusu na turnus sa zdokonaľujem, začínam viac rozumieť a bohate vyžívam talent, ktorý som v sebe objavila na staré kolená. Že totiž úžasne sa dá komunikovať aj rukami, nohami, očami, nehovoriac o používaní mimických svalov. Keď sa ma doma pýtajú, či je to ťažké mnohokrát som v rozpakoch, lebo neviem, či je viac ťažká fyzická alebo psychická práca. Ak si robotu robíte svedomite iste mi dáte za pravdu, že fyzicky tak  netrpíte, lebo my sme na prácu zvyknuté, ale psychycky chodíte domov vyčerpané. A tu je dôležitý humor. V začiatkoch som sa niekoľkokrát večer v posteli na sebe bavila, keď som si spomenula na blbosti, ktoré som z nevedomosti povedala. Ale ak máte trochu šťastia, usilovnosťou, pedantnosťou, odbornosťou a slušnosťou vám veľa prehliadnu a obľúbia si vás. To je veľmi dôležité pre váš duševný komfort hlavne zo strany príbuzných. Pacienti, ku ktorým sa dostávate sú totiž takmer všetci dementní, považujú vás za služobníctvo, majú sklon vás tetorizovat, lebo veď si vás platia. My Slováci sme relatívne dlho oveľa zdravší, ale Rakúšania žijú oveľa dlhšie, lebo na to majú. Za to sa na nich nehnevajte. O starých sa tu len štát lepšie stará. Moji krajinu miluje, za celý svoj produktívny život som nebola na ťarchu štátu ani jeden deň, 42 rokov som poctivo platila dane, a až keď ma osud zavial za prácou do sveta, som si mohla dovoliť napríklad auto, dovolenku a podobné veci a to len preto, že pár rôčkov odvádzam dane v krajine, v ktorej pracuje. Prečo sa to doma nedá? Už nepôjdem voliť, je mi to jedno, kto zvíťazí, aj tak sa musím starať o seba sama a v prípade choroby si kvalitnú staroslivosť musím doplatiť z vlastného. A to verte mi, nemyslím si , že som náročná, chcem len dôstojnú starobu.
K tomu, čo nás čaká a čo neminie sa ešte vrátim. Chcela by som vám teraz vyrozprávať zopár príbehov kolegýň, ktoré síce v danej chvíli určite neboli smiešne, ale neskôr sme sa na nich dobre pobavili. Svedčia o tom, že musíte byť psychicky zdatné, aby ste nevybuchli a zvládali situáciu s prehľadom. Ak túto danosť nemáte, tak si ju vypestujte, alebo zostaňte doma.
Volá mi kamarátka:
“Ide ma šľak trafiť, celý deň driem, upratujem, leštím, večer pred spaním ešte posadím babku na záchod a odskočím zatiaľ pripraviť posteľ. Keď sa pre ňu vrátim, štyri kotúče toaletného papiera sú odrolované a zatarasujú vchod do záchoda. Spravila som chybu, kúpila som písmenkový a babka, aby sa nenudila, to všetko chcela prečítať. Nabudúce jej tam dám sudoku a pero, nech si s prekríženými nohami tam sedí koľko chce.”
Nekupujte popísaný toaleťák, aj tak neprečítajú, čo je na ňom napísané.
Stretla som raz opatrovateľku, ktorá tiež prvýkrát nastúpila do rodiny s chabými jazykovými vedomosťami. Pochádza z južného Slovenska a išla opatrovať asi 80 ročného deda, ktorý pravdepodobne bol celý deň nervózny a málo jedol. V noci, keď konečne zaspávala, dedo začal vykrikovať, že je “hunger”, ona rozumejúc, že dedo kričí, že je Maďar (Ungarn) , bola chvíľu trpezlivá, ale keď vykrikoval ďalej nahnevaná vbehla do izby a vynadala mu, že ona je Maďarka, nie on, on že je Rakúšan. Chudák dedo kričal, že je hladný.
Demencia je teoreticky smutná, ale ak máte dosť trpezlivosti a tolerancie je s ňou aj sranda. Zvoní mi telefón, volá známa, ktorá s ňou má vari najbohatšie skúsenosti.
“Predstav si , dnes ráno vojdem do kuchyne, babka už sedí za stolom, čaká na raňajky. Pozrie sa na mňa a čistou angličtinou na mňa spustí.
‘Do I have breakfast ready? ‘ (Mám raňajky?)”
“No do kelu, horko ťažko som sa naučila nemecky a teraz  musím pokračovať angličtinou?“
“Čo si spravila?” pýtam sa.
“Išla som späť do svojej izby, prezliekla som si šaty, čo som mala včera, vrátila som sa do kuchyne a pozdravila babku guten morgen. Babka natešená, že ma vidí:
‘Ach dobre, žei si tu, predstav si ráno prišla nejaká Angličanka, už som sa bála, že neprídeš.’
Ešte pred pár rokmi s ňou každé leto odchádzala do Francúzka, kde má v Cannes vilu.
Bolo to  vraj vždy veľké sťahovanie kufrov, piatich mačiek a polovice domácnosti. Teraz už nechodia, ale letá tam strávené má stále babka v pamäti a dodnes si myslí, že to je tak aj teraz. Raz počas letnej noci o jednej hodine  babka z postele zazvonila na opatrovateľku, moju známu, a tá keď v strese pribehla, že šo sa deje, babka jej oznámila,  že nech balí kufre, lebo ráno sa vracajú do Viedne. Pre spokojný ďalší spánok priniesla dva kufre, otvorila skriňu a naplnila ich štósmi šiat. Ráno, keď ju babka znova volala z vonením a hnevala sa, že čo to má znamenať, tak jej pohotovo odpovedala, že však v noci pricestovali domov  a ešte  nestihla kufre vybaliť. A tak pekne podávala komínky šiat späť.
Zdá sa vám, že je to o nervy? Je.
Ale ak chcete prežiť ďalší život v duševnom zdraví , utečiete a budete doma, živoriť, alebo vydržíte a riskujete, že doma vám nejedna bude závidieť. Ale čo už, nech ide a vyskúša si to . Hranice  sú otvorené pre každého.